História prsteňov od mystického Egypta po modernú éru
Zásnubné prstene, krásne šperky s bohatou históriou, sú známe už tisíce rokov – dalo by sa preto s nadsadením povedať, že sú takmer také staré, ako samotná láska. K rozlišovaniu prsteňov zásnubných a snubných začalo dochádzať až v 16. storočí. Aby sme však nepredbiehali, vráťme sa na úplný začiatok a ponorme sa do sveta romantiky a tradície, kde každý prsteň rozpráva príbeh lásky dvoch ľudí zdieľajúcich svoje srdcia.
Staroveký Egypt - zrod tradície
Pred niekoľkými tisíckami rokov, v mystickom Egypte, svete faraónov, pyramíd, skarabeov a múmií, sa zrodila tradícia nosenia prsteňa na štvrtom prste ľavej ruky. Egypťania verili, že konkrétne tento prst obsahuje venuamoris – žilu lásky vedúcu priamo k srdcu. Na výrobu sa namiesto zlata používalo rákosie či kov. Vzniknuté prstienky symbolizovali večnú lásku.
Grécko a Rím, antika – prsteň ako symbol vernosti a záväzku
Staroveké Grécko a Rím potom spojili prstene s mýtom o Prométheovi (pozn.: jeho príbeh nájdete na konci článku). Posvätný krúžok tu predstavoval silu lásky k ľuďom, kameň v ňom potom nezdolnosť - prsteň sa tak stal symbolom vernosti a záväzku.
Rimania k tomuto symbolu navyše pridali ďalšiu funkciu: ženám posielali železné prstienky ako záruku oddanosti a starostlivosti, prísľub, že sa o svoju vyvolenú vždy postarajú. Občas bol prsteň chápaný aj ako symbol mužskej prevahy nad ženou.
Vychádzajme teda z predpokladu, že súčasný zvyk spájať vzťah s prstienkami je odvodený od rímskej tradície. Okrem samotnej symboliky prišiel aj Aulus Gellius, rímsky sudca a spisovateľ 2. storočia s dôvodom, prečo nosiť prsteň na prstenníku. Domnieval sa, že ním vedie tenký nerv napojený na srdce, na ktorý keď zatlačíme, bude láska snúbenice istá - zhoduje sa s myšlienkou starých Egypťanov.
Stredovek a renesancia – rozmach zlatých prsteňov
Zlato ako materiál nadradený iným kovom a vhodný na výrobu prsteňov, v tom čase už rôzne zdobených, sa presadilo až v dobe kresťanstva. Začalo vtedy predstavovať manželskú lásku, najmä v podobe tzv. posy prsteňov, ktoré v sebe mali vyryté milostné verše alebo posolstvá. Neskôr v čase renesancie sa tiež začali objavovať prvé zásnubné prstene s diamantmi určené výhradne pre bohatú vrstvu vtedajšej doby.
V roku 1563, po Tridentskom koncile, sa začali rozdiely medzi snubnými a zásnubnými prsteňmi výraznejšie odlišovať. Zásnuby vtedy stratili svoj pôvodný význam a zásnubný prsteň sa tak stal iba voliteľným doplnkom.
Prsteň, symbol lásky a spojenia, sa začal odovzdávať až počas svadobného obradu. V Európe ho muži obvykle nenosili, dostávala ho iba žena. Zmena prišla až v nasledujúcom storočí, kedy po prvýkrát dochádza k výmene prsteňov v kostole počas svadobného obradu. Trvalo však, kým sa táto tradícia dostala do širšieho povedomia a začala sa bežne praktizovať.
Štvrtý prst pomenoval ako prstenník až encyklopedista Isidor zo Sevilly, ktorý žil na prelome 6. a 7. storočia. Aj on veril, že je práve tento prst spojený žilou priamo so srdcom, teda vhodný na nosenie prstienka. Nazval ho preto prstenník.
Viktoriánske obdobie – šperky s nádychom romantiky
Viktoriánske obdobie zásnubným prsteňom, ale aj ďalším šperkom, vtlačilo romantiku a sentimentalitu. Populárnym designom sa stali prstene v tvare hadov, ktoré predstavovali večnú lásku. Súčasťou boli aj drahé kamene, ktoré svojim usporiadaním často tvorili slová či iniciály.
20. storočie – diamantové prstene ako štandard
V 20. storočí už na diamantové prstene dosiahla široká verejnosť, pretože došlo k rozšíreniu diamantových baní v Afrike, čím vzrástla produkcia a dostupnosť diamantov. Vďaka sloganu „A diamond is forever“ z marketingovej kampane firmy De Beers sa vnímanie spoločnosti zmenilo a z diamantových zásnubných prsteňov sa v tom čase stal štandard.
Súčasnosť
Zásnubné prstene naďalej zostávajú symbolom lásky a záväzku dvoch ľudí, neustále sa však vyvíjajú spoločne s našou kultúrou a hodnotami. Dnešný trh so zásnubnými prsteňmi je bohatý a rozmanitý. Prstienky môžu byť vyrobené z rôznych materiálov, od všemožných kovov až po drevo, av rôznych štýloch, od tradičných diamantových solitérov po unikátne designy. Na popularite získali vintage prstene zaujímavé svojou históriou a tzv. Custom Made prstene, ktoré odrážajú individualitu a osobný príbeh.
Dôležitým aspektom pri výbere šperku sa navyše stal jeho etický pôvod a udržateľnosť.
Zaujímavosti z histórie i súčasnosti
V histórii dával zásnubný prsteň spravidla muž žene pri žiadosti o jej ruku. Avšak v dnešnej spoločnosti sa pomaly rozmáha trend zásnubných prsteňov pre mužov.
V starom Ríme údajne dostávali nevesty zásnubné prstene dva - jeden zlatý na nosenie na verejnosti a druhý kamenný, ktorý mali nosiť počas domácich prác.
Začiatkom 13. storočia vydal pápež Inocent III. nariadenie, ktoré uznávalo zásnubný prsteň ako oficiálny symbol lásky a prísľub budúcej svadby, čím odštartoval boom zásnubných prsteňov.
Prvý zlatý prsteň s diamantom daroval arcivojvoda Maximilián Habsburský v roku 1477 svojej snúbenke Márii Burgundskej.
Najmenší zásnubný prsteň dostala princezná Mary, dcéra Henricha VIII., už vo svojich dvoch rokoch.
Počas 2. svetovej vojny sa nemohli používať platinové prstene, pretože tento kov bol hojne využívaný v zbrojnom priemysle. Preto sa prstienky vyrábali predovšetkým zo zlata a striebra.
Zlaté zásnubné prstene boli nájdené aj v ruinách Pompejí.
Po svadbe žena mení zásnubný prsteň za snubný a má 3 možnosti, kam zásnubný prsteň presunúť. Môže ho nechať na ľavom prstenníku nad snubným prsteňom, posunúť ho na ľavý prostredník alebo ho prebrať na pravý prstenník.
V Amerike sa cez 80% zásnub nezaobíde bez diamantového prsteňa.
V USA sa na výrobu zásnubných prsteňov spotrebuje 17 ton zlata ročne.
Legenda o Prométheovi
Prométeus bol Titanom zrodeným z titánskej krvi, syn Titána Iapeta a Titánky Themis. Traduje sa, že nemal k božstvu žiadnu úctu, ale ľudí naopak miloval - čo by tiež nie, keď bol ich stvoriteľom! Človeka stvoril v podobe sochy z hliny a dažďovej vody, ktoré vdýchla dušu bohyne múdrosti, Pallas Athéna. Prométeus potomnaučil ľudí myslieť a pracovať.
Prométeus bol Titanom zrodeným z titánskej krvi, syn Titána Iapeta a Titánky Themis. Traduje sa, že nemal k božstvu žiadnu úctu, ale ľudí naopak miloval - čo by tiež nie, keď bol ich stvoriteľom! Človeka stvoril v podobe sochy z hliny a dažďovej vody, ktoré vdýchla dušu bohyne múdrosti, Pallas Athéna. Prométeus potom naučil ľudí myslieť a pracovať. l, ktorý chceš, aby tí ľudia obetovali.“ Zeus očakával nejakú zradu, napriek tomu vybral hromadu, ktorá bola na prvý pohľad väčšia a lákavejšia. Od tejto doby ľudia obetovali bohom kosti a tuk, mäso si nechávali.
Zeus bol touto ľsťou rozladený, a preto na zemi uhasil všetok oheň. „Keď si môžu dopriať mäsa namiesto nás, nech ho jedia surové.“ Prométheovi bolo ľudí ľúto, a pretože Diovi v krbe oheň nezhasínal, ukradol ho a priniesol ľuďom v dutine palice. Tento čin nemohol Zeus nechať bez potrestania. Nechal Prométhea prikovať ku skale v pohorí Kaukaz a potom za ním poslal orla Ethona, ktorý každý deň hodoval na Prométeových jadrách, ktoré denne dorastala.
Prométeus sa vyslobodenia dočkal až po 12 generáciách, kedy hrdina Herakles skolil orla šípom. Prométeus sa potom vrátil na Olymp. Aby bol však Zeus zmierený, musel Prométeus nosiť železný prsteň, do ktorého bol vsadený kus kameňa z kaukazskej skaly. Ten súčasne ľuďom pripomínal, ako ich hrdina zachránil. A je to tak dodnes – dokonca aj pri príležitosti takej významnej udalosti, akou je svadba.